Tatiana Cocherová
O princenznách, meditácii a všežravcoch
Voľakedy som bola princeznou. Dávno pred tým, než som sa stala mamou. Nikomu som to nepovedala. Aj tak by to nepochopili. Radšej som sa omotala veľkou bielou plachtou, na hlave upravila hodvábnu šatku podobnej farby a už aj sedím na stoličke a vládnem. Pohľadom neprítomná, ďaleko stratená vo svojich snoch. Rodičia boli veľmi benevoletní a tak som pri okne mohla sedieť celé hodiny. V škole boli menej zhovievaví. Dobré známky a výsleky im nestačili. Chceli aj moju dušu, vlastne pozornosť. Ako som povedala, vôbec tomu nerozumeli a ja som nič vysvetľovať nechcela. Nebojovala som o svoje kráľovstvo tu na Zemi. Stačil mi Môj svet. Nebol vždy o princenznách. Niekedy som proste bola inde a myslela na Nič. Časom som prišla k záveru, že som v tom sama a teda som čudná. Oveľa neskôr som sa dozvedela, že niektorí dospelí to trénujú dlhé roky - učia sa nehybne sedieť a myslieť na nič. Vraj sa to volá meditácia.
