Teraz som mama a mám doma princeznú. Ona je ale princezná iného druhu. Nemedituje. Nerozjíma. Svoje predstavy realizuje priamočiaro s absolútnou prirodzenosťou. Je to ten druh zhmotnenej princeznej. Kričí to z nej aj bez slov. Takmer každé oblečenie MUSÍ byť ružové. Máme ružového koníka, ružové topánky, ružový vankúšik atď. I detský počítač je ružový. Ako inak? Biela farba je akceptovateľná. Ak ste to nepochopili na prvý pohľad, ona Vás určite usmerní. Vznešeným hlasom poučí všetkých neznalých. Vždy. Nikdy sa neunaví. Snažím sa byť rovnako chápavá ako boli moji rodičia, no je to o niečo drahšie a celkovo náročnejšie. Na priestor, čas a nie zriedka mám problém i s akceptovaním vkusu. Ťažký oriešok. Nekompromisná snaha o presadenie svojho naráža na môj čiastočný odpor realizovať vlastné sny. Hmmm, ale... Nuž neviem, či mal môj svet takúto podobu.
Pri príprave desiaty zachytím polovicu raňajkového rozhovoru deväťročného syna a dcéry, alias princezny. Osvietený brat vysvetľuje o päť rokov mladšej sestre podstatu rozdielov medzi bylinožravcami, mäsožravcami a všežravcami (pre mňa z neznámych príčin, kde sa vzala táto téma). Celú prednášku princezná pozorne počúva a neprerušuje učiteľa. Reakcia na záver výkladu, "No a my sme všežravci tiež. Aj ja som, aj ty si všežravec," je:
"Ja nie som všežravec, ja som princezná!"
Sprievodné buchnutie pästičkou do stola nechýba. Z kuchyne sa trošku škodoradostne ozvem: "Ale to princezny nerobia!"