Moje vyjednávanie začínam v polovici z pôvodne žiadanej sumy. Očakávam aspoň tridsaťpercetnú zľavu. Tiež už viem, že vyjednávanie končí, keď opúšťam obchod bez nákupu a nikto za mnou neuteká. Nie raz som úspešne okúsila i opak.
Dnes sa však stala zvláštna vec. Zbadala som ŠATY. Krása v hodvábnom prevedení. Predavač ich ocenil na 400 juanov. Tài guì le! Príliš drahé! Nesúhlasím s cenou hoci pri dotyku šiat si to nemyslím. Nestratím hlavu a navrhnem polovicu. Pri blížení sa k dohode chcem znížiť cenu z 260 juanov na 240. Predvač nesúhlasí a navrhne 255. Nevzdávam sa a ponúkam 250. Predavač sa zasmeje (Všimla som si , že Číňania, keď nevedia čo, alebo sa cítia trápne, smejú sa.), ale nesúhlasí. Dlho nesúhlasí. Stále nesúhlasí. Kruci! Prešľapujem v tom malom obchodíku, lebo šiat sa nechcem vzdať, no verím, že ešte čosi spustí. Skúsim to. Otáčam sa, akože som na odchode... nakoniec na mňa predavač zakričí posledný návrh. Cha! Oklamala som ho! Tie šaty by som kúpila i tak... Jeho návrh znie 245 juanov!?!? Nerozumiem tomu. Prečo išiel s cenou nižšie ako som mu ja sama navrhla?
O pár dní neskôr začína ďaľšia lekcia čínštiny. Obopnutá v hodvábe za 245 juanov sa doma snažím opakovať slovíčka po lektorke. Okrem učiva mi na každej hodine spomenie niečo z čínskych povier a čínskeho vnímania sveta. Tentokrát mi vysvetľuje tajomstvo čísla 250: „Číňania nikdy neuvádzajú cenu 250. To nie je dobré číslo. Neznie to dobre. Vždy ti dajú buď vyššiu alebo nižšiu cenu, ale nikdy nie 250.“ Učiteľka sa usmieva a hovorí ďalej: „Totiž, keď je niekto hlúpy, hovoríme, že má 250.“ Neviem síce čoho, ale my vieme, že hlupáci nemajú všetkých päť pokope. Číňania vedia koľko ich majú pokope. Zrátali to presne na 250. A ja viem, že od hlúpaka ma delilo 5 juanov a dobrá vôľa predavača.