Je teplý letný večer dedinskej nálady. Vzduch je svieži, hviezdy svietia, tancovať sa nám chce. Občasná mládež sa túla sem-tam osvetlenými ulicami. Každý každého počuje, všetci vedia o všetkých. Kto má na kofolu a pivo, zájde do miestneho šénku. Kto má auto, ide za lepšou zábavou. S kámoškou sedíme na lavičke. Takáto sobota alebo piatok nie sú prípustné. Žiadne auto, žiaden autobus. Vlaky tu nejazdia. Aj tak nemáme peniaze. Mohli by sme sa votrieť nejakým miestnym štramákom do auta, ale to nesceme. Situácia sa zdá byť neriešiteľná. To si myslia aj naši rodičia... Pre nás to ale nie je dôvod na nudný večer.
Nemá dohoda. Každý týžden čakáme, ktorá to vysloví prvá. Ktorá navrhne ísť na Dolný konec dzedziny a začať stopovať. Najbližšia diskotéka je vo vedľajšej dedine, asi 6 km odtiaľto. Môžeme ísť aj pěšky, ale spocené dojít nemóžeme. Skrátka „za dámy“. Ani zraziť sa nechceme nechať. Osvetlenie na tejto romanticky kľukatej cestičke bez krajníc nenájdete.
Na konci dediny. Treba vydržať a čakať. Tých áut nejazdí veľa. Musíme dávať pozor a nestopnúť niekoho známeho. Podarilo sa. Rôzne typy ľudí nám zastavujú. Bratislavčania, alebo Paščekári (lebo chodia na Záhorie zbierať hríby a nechávajú tam paštékové konzervy), tí sú najlepší. Nepoznajú nás a sú milí. Často sú to aj diskotékári z iných dedín. Tí sú tiež v poriadku. Hlučná hudba v ich autách nás ešte viac naladí. Potom všakovakí podzivíni v starých žigulákoch alebo škodovkách stovkách. Nič nám nevadí. Ani to, že občas hovoria z cesty. Napríklad o desiatej večer sa nás napriek našim podpätkom a výraznému maľovaniu spýtajú, či ideme zo školy. Často ich autá i smrdia. Naozaj nám nič neprekáža. Máme svoj cieľ. Raz si žigulákový vypýtal peniaze. Nemali sme. Bol sklamaný, ale odviezol nás aj tak. Ak sa zadarí a auto ide správnym smerom, naša jazda nekončí iba vo vedľajšej dedine. Dneská sme ščescí neměui a nepújdeme do Gbelú na „mestskú“ disko.
Paštikár nás odviezol až pred kultúrny dom. Jack tam má monopol na miestnu diskotéku v okruhu tridsať kilometrov. Vystupujeme z auta a cítime sa ako dve Angeliny v Cannes. Vonkajší postávači nás pohľadmi utvrdia v tomto presvedčení. Vstupné neplatíme ako skoro všetky mladé devy s úsmevom na tvári, čo si neobliekli měch od erteplí (rozumej zemiaky, aj keď tradičná záhoráčtina používa výraz krumpole, tu sú to erteple).
Chlapec príde a chce si zatancovať. Ak vyzerá k svetu a nehovorí iba o svojom aute a o futbale, prijmem s radosťou ponúkaný drink. Obyčajne je to sviečka s kofolou. Nepijem to, ale je dobré mať pohár v ruke. Niekedy je to naopak a najprv niečo ponúknu a až potom sa odvádžia požiadať o tanec, v priebehu ktorého prebieha konverzácia.
„Ešte sem ťa tu neuidzeu. Pjekne tancuješ.“ (nechodíme sem často, Gbely sú pre nás lepšie)
„Hm..., ďakujem.“
„Dobre vypádáš.“
„Ďakujem, to je príjemné počuť.“ A nasadím slušný úsmev.
„A jak sa voláš?“
„Táňa.“
„A sestra?“
„My nie sme sestry. Kamarátka sa volá Ivana.“
„Chodzíte sem často?“
„Nie, nedá sa to.“
„Máte tu chatu alebo chalupu?“
„Nie, prečo?“ (viem, že mi neodpovie)
„Kam chodzíš do školy?“ (už sme pri strategickej otázke, či sa oplatí investovať viac času a nejde iba o sondu polohy školy...)
„Do Bratislavy, na Obchodnú.“ (asi si vydýchol, že to nie je gymnázium, ale aj tak si myslím, že nie som vhodná partia... )
„Ty seš z Bratislavy?“
„Nie, prečo?“
„A odkát seš?“ (zas mi neodpovedal na otázku)
„Z Bílkových Humeniec.“
„Humenčárka? Tak proč sa slovenčíš????“
Ešte veľakrát som počula tú otázku. Som strašne zle asimilovaný Záhorák. Mama ani otec nie sú domáci. Chyba sa stala a aj moje kamarátky sa mi prispôsobujú a slovenčá sa po mne. Aj preto chodíme radšej do tých Gbelú. Tam sa nič moc nepýtajú a na Paščekárov sú zvyknutí.
Ešte pár tancov, rýchlych i pomalých. Zopár konverzácií. Tretí pokus o prvú cigaretu. Preplnené toalety. Spotená tvár, čierne rozmazané oči, strapaté cigaretové vlasy. Miestnosť redne, svetlo pribúda, je čas odísť. Zdravá hodinová prechádzka (pripomínam v podpätkoch, v zime ich nemáme, ale zasa sa to kĺže..) do kopca pri východe Slnka a sme doma. Pred mamou sa tvárim, že som spala celú noc a pomáham variť nedeľnú polievku. Mama všetko vie, ale nič nepovie. O piatej poobede odchádzame s kamarátkou na autobus smer Bratislava.
O týždeň.
Je teplý letný večer dedinskej nálady. Vzduch je svieži, hviezdy svietia, tancovať sa nám chce. Občasná mládež sa túla sem tam osvetlenými ulicami. Každý každého počuje, všetci vedia o všetkých. Kto má na kofolu alebo aj naviac, zájde do miestnej krčmy. Vlastne do šénku. Kto má auto, ide za lepšou zábavou. S kámoškou sedíme na lavičke a rozmýšľame, čo s načatým večerom. Takáto sobota alebo piatok nie sú prípustné...
Príbeh je viac ako 15 rokov starý, možno sa veci menia, ale moc tomu neverím. Dúfam, že nie...